Duševné vlastníctvo

Duševné vlastníctvo

Je „majetok" nehmotnej povahy, ktorý je výsledkom tvorivého myslenia alebo tvorivej duševnej činnosti. Je predmetom právnej ochrany a jeho používanie je preto viazané na súhlas autora, či tvorcu.

Právo duševného vlastníctva obsahuje dve oblasti:

autorské právo a práva súvisiace s autorským právom – súvisí skôr s umeleckou, kultúrnu oblasťou
právo priemyselného vlastníctva súvisí skôr s hospodárskou, technickou oblasťou

Novinky

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

Pekinská zmluva o audiovizuálnych umeleckých výkonoch bola 9. júla 2020 publikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky oznámením Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR č. 192/2020. Ešte v marci 2014 vyslovila súhlas so zmluvou Národná rada Slovenskej republiky, ktorá zároveň rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Následne v apríli 2014 prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe. Listina o prístupe bola uložená 22. mája 2014 u depozitára, ktorým je generálny riaditeľ Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO). Na zachovanie súladu ustanovení zmluvy s Autorským zákonom urobila Slovenská republika pri prístupe nasledujúce vyhlásenie:

„V súlade s článkom 11 ods. 2 zmluvy Slovenská republika vyhlasuje, že vo svojich právnych predpisoch stanovila podmienky uplatňovania práva na primeranú odmenu.".

Zmluva v zmysle svojho článku 26 nadobudla platnosť 28. apríla 2020, keď uplynuli tri mesiace, od kedy ju podpísala tridsiata zmluvná krajina. Pre Slovenskú republiku zmluva nadobudla platnosť v ten istý deň, t. j. 28. apríla 2020.

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

Najnovší rozsudok z autorskoprávnej oblasti vydal Súdny dvor EÚ (ďalej len „SDEÚ") dňa 11. júna 2020. Vo veci C-833/18 išlo o spor medzi spoločnosťou Brompton Bicycle Ltd. vyrábajúcou skladací bicykel Brompton s tromi rôznymi polohami a spoločnosťou Get2Get uvádzajúcou na trh bicykel Chedech, ktorý sa vizuálne podobá na bicykel Brompton a je rovnako polohovateľný do troch rôznych polôh. V žalobe podanej na vnútroštátny belgický súd sa spoločnosť Brompton domáhala určenia, že bicykle Chedech porušujú autorské práva spoločnosti Brompton a osobnostné práva zakladateľa spoločnosti Brompton pána SI. Spoločnosti Get2Get preto malo byť na základe žaloby prikázané ukončiť činnosť a stiahnuť výrobok z predajných miest. Spoločnosť Get2Get sa však bránila tvrdením, že vonkajšia úprava ich bicykla Chedech je podmienená zvoleným technickým riešením na účely zabezpečenia, aby tento bicykel mohol mať tri rôzne polohy. Okrem toho, spoločnosť Get2Get uviedla, že vonkajšia úprava môže byť chránená iba patentovým právom, nie autorským právom, a bicyklu Brompton už uplynula doba platnosti patentu, ktorým bol chránený. Vnútroštátny súd preto radšej požiadal SDEÚ o výklad smernice 2001/29/ES, pričom sa pýtal, či sú diela, ktorých tvar je nevyhnutný na dosiahnutie určitého technického výsledku, vylúčené z autorskoprávnej ochrany. Rovnako položil otázku, aké kritériá tvaru sú na dosiahnutie technického výsledku určujúce. SDEÚ sa primárne zaoberal otázkou posúdenia originality predmetu, pričom skonštatoval, že na predmet spĺňajúci podmienku originality sa môže vzťahovať autorskoprávna ochrana, aj keď jeho zhotovenie bolo určené technickými požiadavkami, pokiaľ toto určenie nebránilo autorovi vniesť do daného predmetu vlastnú osobnosť, pričom ide o prejav jeho slobodných a tvorivých rozhodnutí. Ďalšie kritériá ako existencia iných tvarov, ktoré umožňujú dosiahnuť rovnaký technický výsledok alebo vôľa údajného porušovateľa, sú podľa SDEÚ irelevantné. Kritérium existencie skoršieho patentu, ktorého platnosť vo veci samej uplynula, ako aj kritérium efektívnosti tvaru na dosiahnutie rovnakého technického výsledku, treba v zmysle rozhodnutia SDEÚ zohľadniť len v rozsahu, v akom tieto skutočnosti umožňujú poodhaliť úvahy zohľadnené pri výbere tvaru dotknutého výrobku. SDEÚ tak rozhodnutím pripustil, že autorskoprávnu ochranu možno priznať výrobku, „...ktorého tvar je minimálne sčasti nevyhnutný na dosiahnutie technického výsledku, pokiaľ tento výrobok je originálnym dielom, ktoré je výsledkom duševnej tvorby v rozsahu, v akom výberom tohto tvaru vyjadril jeho autor svoju tvorivú schopnosť originálnym spôsobom vykonaním slobodných a tvorivých rozhodnutí tak, že uvedený tvar odráža jeho osobnosť". Ide tak o ďalší z rozsudkov SDEÚ, ktorý posudzoval, čomu a za akých podmienok môže vzniknúť autorskoprávna ochrana.

Začiatkom apríla 2020 dospel SDEÚ aj k finálnemu rozhodnutiu vo veci C-753/18. Predmetná vec, v ktorej stáli proti sebe na jednej strane švédske organizácie kolektívnej správy STIM a SAMI a na druhej strane spoločnosti Fleetmanager Sweden AB a Nordisk Biluthyrning AB prenajímajúce priamo alebo cez sprostredkovateľov motorové vozidlá vybavené rádiovými prijímačmi, sa týkala posúdenia, či v takomto prípade ide o verejný prenos v zmysle smerníc 2001/29/ES a 2006/115/ES. V rozsudku SDEÚ uviedol, že poskytovaním, resp. sprístupňovaním verejnosti motorových vozidiel vybavených rádiovým prijímačom nedochádza zo strany prenajímajúcich spoločností k verejnému prenosu diel a iných predmetov ochrany. SDEÚ svoje rozhodnutie odôvodnil najmä odvolaním sa na recitál 27 smernice 2001/29/ES, podľa ktorého sa samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. Navyše, SDEÚ dodal, že rádiový prijímač predstavuje integrálnu súčasť motorového vozidla, pričom spoločnosť, ktorá vozidlá prenajíma, nijako neovplyvňuje ani nezasahuje do možnosti prijímať rozhlasové vysielanie. Poskytovatelia takýchto služieb, t.j. prenajímatelia motorových vozidiel, sa tak líšia od iných poskytovateľov služieb, ktorí cielene inštalujú do svojich prevádzok alebo priestorov prijímače, aby mohli pre svojich klientov vysielať diela a iné predmety ochrany.

V decembri 2019 vyšiel rozsudok SDEÚ vo veci C-263/18 Tom Kabinet ohľadom predaja použitých elektronických kníh na internetovej stránke. V stručnosti povedané, súd rozhodol, že takýto predaj predstavuje verejný prenos, ktorý podlieha súhlasu autora. Zhrnutie rozsudku poskytol aj samotný SDEÚ v tlačovom komuniké v slovenčine.

Ešte v septembri 2019 vyniesol SDEÚ tiež zaujímavý rozsudok týkajúci sa autorskoprávnej ochrany dizajnov. Stranami sporu vo veci C-683/17 boli dve spoločnosti, Cofemel - Sociedade de Vestuário, SA (ďalej len „Cofemel") proti G-Star Raw CV (ďalej len „G-Star"), obe zaoberajúce sa tvorbou dizajnu, výrobou a predajom oblečenia. Spoločnosť
G-Star, nárokujúca si autorské právo k dizajnu určitého oblečenia, obvinila spoločnosť Cofemel z výroby a predaja modelov džínsov, búnd a tričiek, ktoré boli údajne rovnaké ako modely oblečenia vyrábané a predávané spoločnosťou G-Star. SDEÚ posudzoval predovšetkým možné prelínanie sa autorskoprávnej a priemyselno-právnej ochrany dizajnov, ako aj pojmové znaky, za splnenia ktorých môže byť dizajn autorskoprávne chráneným dielom. Súd v rozsudku skonštatoval, že ochrana dizajnov môže byť kumulovaná, teda osobitná priemyselno-právna ochrana vyhradená dizajnom a ochrana zaručená autorským právom sa vzájomne nevylučujú. Kumulácia ochrany k tomu istému predmetu (dizajnu) je však možná len v určitých situáciách. Súd ďalej skúmal, či z hľadiska originality (vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora) i vyjadrenia (existencie dostatočne presne a objektívne identifikovateľného predmetu ochrany) možno kvalifikovať ako diela také dizajny, akými sú modely odevov vo veci samej, ktoré vytvárajú nad rámec sledovaného úžitkového cieľa vizuálny efekt, ktorý má z estetického hľadiska vlastný a badateľný charakter. Súd sa tak zameral na to, či takýto pôvodný estetický prvok predstavuje hlavné kritérium na priznanie autorskoprávnej ochrany dizajnu. V zmysle argumentácie súdu sú dôvody estetickej povahy síce súčasťou tvorivej činnosti, ale okolnosť, že dizajn vyvoláva estetický účinok, ešte neumožňuje sama osebe určiť, či tento dizajn predstavuje duševný výtvor autora, ktorý je výrazom jeho slobodných a tvorivých rozhodnutí a odráža jeho osobnosť. Navyše, estetický účinok, ktorý môže dizajn vyvolávať, je výsledkom nevyhnutne subjektívneho pocitu krásy pociťovaného každou osobou, ktorá sa na uvedený predmet pozerá. V dôsledku toho tento estetický účinok subjektívnej povahy neumožňuje dostatočne presne a objektívne charakterizovať existenciu identifikovateľného predmetu. Na základe toho súd rozhodol, že okolnosť, že dizajny - modely odevov vytvárajú, nad rámec svojho úžitkového cieľa, špecifický estetický účinok, ešte nie je sama osebe dôvodom, aby sa takéto dizajny kvalifikovali ako diela v zmysle smernice 2001/29/ES.

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

Zaujímavé nové rozsudky Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ ešte pred letnou prestávkou (dňa 29. júla 2019) vydal naraz hneď tri zaujímavé rozsudky z oblasti autorského práva.

Prvý rozsudok bol vo veci C-469/17 Funke Medien NRW GmbH proti Nemeckej spolkovej republike a týkal sa predovšetkým výkladu výnimiek a obmedzení a výlučných práv podľa smernice 2001/29/ES, ako aj ich vzťahu k slobode informácií a slobode tlače, ktoré sú zakotvené v článku 11 Charty základných práv Európskej únie. Konkrétne, spoločnosť Funke Medien zverejnila na webovej stránke internetového denníka, ktorý prevádzkuje, veľkú časť správ o vojenskej situácii spolu s úvodnou poznámkou, ďalšími odkazmi a výzvou na diskusiu. Spolková republika Nemecko sa domnievala, že spoločnosť Funke Medien porušila jej autorské práva k uvedeným správam a podala proti nej žalobu o zdržanie sa protiprávneho konania. Súdny dvor EÚ síce ponechal posúdenie toho, či sú správy o vojenskej situácii autorskými dielami na vnútroštátny súd, ale zároveň dodal, že sloboda informácií a sloboda tlače v zmysle článku 11 Charty základných práv Európskej únie nemôžu nad rámec výnimiek a obmedzení stanovených v článku 5 ods. 2 a 3 smernice 2001/29/ES odôvodniť ďalšiu výnimku z výlučného práva autora na rozmnožovanie a výlučného práva autora na verejný prenos podľa smernice 2001/29/ES. Súdny dvor EÚ zároveň potvrdil, že pri tzv. citačnej výnimke v zmysle čl. 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29/ES ide iba o demonštratívny výpočet prípadov, v ktorých možno citovať, čo potvrdzuje aj použitie slovného spojenia „na účely kritiky alebo recenzie". Súdny dvor EÚ súčasne zvažoval, či by sa nemohlo zverejnenie správ o vojenskej situácii spoločnosťou Funke Medien na internete subsumovať pod výnimku na spravodajské účely a o aktuálnych udalostiach. Nakoniec však Súdny dvor EÚ všeobecne deklaroval, že na účely vytvorenia rovnováhy medzi autorským právom a právom na slobodu prejavu treba zohľadniť okolnosť, že kľúčový význam má aj druh dotknutého „prejavu" alebo informácie, a to najmä v rámci politickej debaty alebo debaty týkajúcej sa všeobecného záujmu.

V druhom rozsudku vo veci C-516/17 Spiegel Online GmbH proti Vokerovi Beckovi Súdny dvor EÚ zaujal identické stanovisko vo vzťahu medzi výnimkami a obmedzeniami i výlučnými právami podľa smernice 2001/29/ES na jednej strane a slobodou informácií a slobodou tlače podľa Charty základných práv Európskej únie na druhej strane, pričom však podrobnejšie analyzoval citačnú výnimku a tzv. spravodajskú výnimku. Pri spravodajskej výnimke Súdny dvor EÚ uviedol, že na použitie chráneného diela na účely spravodajstva o aktuálnych udalostiach sa nesmie v zásade vyžadovať predchádzajúci súhlas, pretože by sa tým obmedzovalo uplatňovanie tejto výnimky. Ďalej Súdny dvor EÚ skonštatoval, že tzv. citačná výnimka nevyžaduje, aby bolo citované dielo do práce, v ktorej je citované, neoddeliteľne začlenené napríklad prostredníctvom zarážok alebo poznámok pod čiarou, ale o citáciu môže ísť aj v prípade uvedenia hypertextového odkazu na toto dielo. Samotný pojem „citácia" v zmysle 2001/29/ES, preto zahŕňa aj hypertextový odkaz na samostatne prístupný súbor (napr. v pdf. formáte). Výklad tzv. citačnej výnimky Súdny dvor EÚ tiež podmienil tým, že citovať možno iba dielo, ktoré už bolo sprístupnené verejnosti v súlade so zákonom, pokiaľ bol verejnosti predtým umožnený prístup k tomuto dielu v jeho konkrétnej podobe so súhlasom nositeľa práv alebo na základe mimozmluvnej licencie či zákonného povolenia.

Najočakávanejším bol tretí rozsudok vo veci C-476/17 Pelham GmbH, Moses Pelham, Martin Haas proti Ralfovi Hütterovi a Florianovi Schneiderovi‑Eslebenovi. Hudobná skupina Kraftwerk v roku 1977 uverejnila zvukový záznam so skladbou Metall auf Metall. Páni Pelham a Haas zložili skladbu Nur mir, ktorá sa v roku 1997 objavila na zvukových záznamoch spoločnosti Pelham. Členovia skupiny Kraftwerk, páni Hütter a Schneider-Esleben, tvrdia, že spoločnosť Pelham pomocou techniky sampling-u skopírovala približne dvojsekundovú rytmickú sekvenciu skladby Metall auf Metall a postupnými opakovaniami ju začlenila do skladby Nur mir. Vzhľadom na to, že sa páni Hütter a Schneider-Esleben domnievali, že boli porušené ich práva súvisiace s autorským právom, ktorých nositeľmi sú ako výrobcovia zvukového záznamu, podali návrh na ukončenie porušovania, priznanie náhrady škody a vydanie zvukových záznamov so skladbou Nur Mir na účel ich zničenia. Súdnemu dvoru EÚ tak bolo položených niekoľko zásadných otázok. V prvom rade, či nepovolené začlenenie hudobnej vzorky (sample), ktorá sa odobrala z určitého zvukového záznamu, do iného zvukového záznamu prostredníctvom techniky sampling-u predstavuje zásah do práv výrobcu zvukového záznamu, z ktorého bola takto predmetná vzorka odobratá. Súdny dvor EÚ sa pri výklade zaoberal teda hlavne výkladom vyhotovenia rozmnoženiny a s tým súvisiacim výlučným právom výrobcov zvukového záznamu. Súdny dvor EÚ v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že vyhotovenie rozmnoženiny, hoci len veľmi krátkej zvukovej vzorky odobratej zo zvukového záznamu používateľom, je v zásade rozmnožovaním tohto zvukového záznamu v časti, avšak súčasne dodal, že nejde o „rozmnožovanie", keď používateľ v rámci výkonu slobody umenia zo zvukového záznamu odoberie zvukovú vzorku, aby ju v pozmenenej a sluchom nerozpoznateľnej podobe použil v inom zvukovom zázname. Súdny dvor EÚ neopomenul opäť ani možnosť aplikácie tzv. citačnej výnimky v zmysle smernice 2001/29/ES. Podľa Súdneho dvora EÚ, pokiaľ tvorca nového hudobného diela použije zvukovú vzorku (sample), ktorá je odobratá zo zvukového záznamu a pri počúvaní tohto diela ju možno rozpoznať, použitie tejto zvukovej vzorky môže v závislosti od okolností prejednávanej veci byť citáciou. Cieľom uvedeného použitia musí byť ale aj interakcia s dielom/zvukovým záznamom, z ktorého bola odobratá vzorka a musia byť splnené aj ďalšie podmienky stanovené v článku 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29/ES o tzv. citačnej výnimke. Ak však nemožno identifikovať dielo, ktorého sa predmetná citácia týka, a z toho dôvodu chýba aj uvedená interakcia, potom nepôjde ani o citáciu v zmysle smernice 2001/29/ES.

Všetky tieto tri rozsudky tak spája výklad výnimiek a obmedzení zo smernice 2001/29/ES, a to najmä pokiaľ ide o výklad tzv. citačnej výnimky.

Všetky novinky

Novinky mailom

Zoznam súvisiacich dokumentov

Autorské právo a práva súvisiace s autorským právom

Právo priemyselného vlastníctva

Ochrana a vymožiteľnosť

Falšovanie a autorské pirátstvo