Späť

Nové rozsudky Súdneho dvora EÚ v oblasti autorského práva

Zaujímavé nové rozsudky Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor EÚ ešte pred letnou prestávkou (dňa 29. júla 2019) vydal naraz hneď tri zaujímavé rozsudky z oblasti autorského práva.

Prvý rozsudok bol vo veci C-469/17 Funke Medien NRW GmbH proti Nemeckej spolkovej republike a týkal sa predovšetkým výkladu výnimiek a obmedzení a výlučných práv podľa smernice 2001/29/ES, ako aj ich vzťahu k slobode informácií a slobode tlače, ktoré sú zakotvené v článku 11 Charty základných práv Európskej únie. Konkrétne, spoločnosť Funke Medien zverejnila na webovej stránke internetového denníka, ktorý prevádzkuje, veľkú časť správ o vojenskej situácii spolu s úvodnou poznámkou, ďalšími odkazmi a výzvou na diskusiu. Spolková republika Nemecko sa domnievala, že spoločnosť Funke Medien porušila jej autorské práva k uvedeným správam a podala proti nej žalobu o zdržanie sa protiprávneho konania. Súdny dvor EÚ síce ponechal posúdenie toho, či sú správy o vojenskej situácii autorskými dielami na vnútroštátny súd, ale zároveň dodal, že sloboda informácií a sloboda tlače v zmysle článku 11 Charty základných práv Európskej únie nemôžu nad rámec výnimiek a obmedzení stanovených v článku 5 ods. 2 a 3 smernice 2001/29/ES odôvodniť ďalšiu výnimku z výlučného práva autora na rozmnožovanie a výlučného práva autora na verejný prenos podľa smernice 2001/29/ES. Súdny dvor EÚ zároveň potvrdil, že pri tzv. citačnej výnimke v zmysle čl. 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29/ES ide iba o demonštratívny výpočet prípadov, v ktorých možno citovať, čo potvrdzuje aj použitie slovného spojenia „na účely kritiky alebo recenzie". Súdny dvor EÚ súčasne zvažoval, či by sa nemohlo zverejnenie správ o vojenskej situácii spoločnosťou Funke Medien na internete subsumovať pod výnimku na spravodajské účely a o aktuálnych udalostiach. Nakoniec však Súdny dvor EÚ všeobecne deklaroval, že na účely vytvorenia rovnováhy medzi autorským právom a právom na slobodu prejavu treba zohľadniť okolnosť, že kľúčový význam má aj druh dotknutého „prejavu" alebo informácie, a to najmä v rámci politickej debaty alebo debaty týkajúcej sa všeobecného záujmu.

V druhom rozsudku vo veci C-516/17 Spiegel Online GmbH proti Vokerovi Beckovi Súdny dvor EÚ zaujal identické stanovisko vo vzťahu medzi výnimkami a obmedzeniami i výlučnými právami podľa smernice 2001/29/ES na jednej strane a slobodou informácií a slobodou tlače podľa Charty základných práv Európskej únie na druhej strane, pričom  však podrobnejšie analyzoval citačnú výnimku a tzv. spravodajskú výnimku. Pri spravodajskej výnimke Súdny dvor EÚ uviedol, že na použitie chráneného diela na účely spravodajstva o aktuálnych udalostiach sa nesmie v zásade vyžadovať predchádzajúci súhlas, pretože by sa tým obmedzovalo uplatňovanie tejto výnimky. Ďalej Súdny dvor EÚ skonštatoval, že tzv. citačná výnimka nevyžaduje, aby bolo citované dielo do práce, v ktorej je citované, neoddeliteľne začlenené napríklad prostredníctvom zarážok alebo poznámok pod čiarou, ale o citáciu môže ísť aj v prípade uvedenia hypertextového odkazu na toto dielo. Samotný pojem „citácia" v zmysle 2001/29/ES, preto zahŕňa aj hypertextový odkaz na samostatne prístupný súbor (napr. v pdf. formáte). Výklad tzv. citačnej výnimky Súdny dvor EÚ tiež podmienil tým, že citovať možno iba dielo, ktoré už bolo sprístupnené verejnosti v súlade so zákonom, pokiaľ bol verejnosti predtým umožnený prístup k tomuto dielu v jeho konkrétnej podobe so súhlasom nositeľa práv alebo na základe mimozmluvnej licencie či zákonného povolenia.

Najočakávanejším bol tretí rozsudok vo veci C-476/17 Pelham GmbH, Moses Pelham, Martin Haas proti Ralfovi Hütterovi a Florianovi Schneiderovi‑Eslebenovi. Hudobná skupina Kraftwerk v roku 1977 uverejnila zvukový záznam so skladbou Metall auf Metall. Páni Pelham a Haas zložili skladbu Nur mir, ktorá sa v roku 1997 objavila na zvukových záznamoch spoločnosti Pelham. Členovia skupiny Kraftwerk, páni Hütter a Schneider-Esleben, tvrdia, že spoločnosť Pelham pomocou techniky sampling-u skopírovala približne dvojsekundovú rytmickú sekvenciu skladby Metall auf Metall a postupnými opakovaniami ju začlenila do skladby Nur mir. Vzhľadom na to, že sa páni Hütter a Schneider-Esleben domnievali, že boli porušené ich práva súvisiace s autorským právom, ktorých nositeľmi sú ako výrobcovia zvukového záznamu, podali návrh na ukončenie porušovania, priznanie náhrady škody a vydanie zvukových záznamov so skladbou Nur Mir na účel ich zničenia. Súdnemu dvoru EÚ tak bolo položených niekoľko zásadných otázok. V prvom rade, či nepovolené začlenenie hudobnej vzorky (sample), ktorá sa odobrala z určitého zvukového záznamu, do iného zvukového záznamu prostredníctvom techniky sampling-u predstavuje zásah do práv výrobcu zvukového záznamu, z ktorého bola takto predmetná vzorka odobratá. Súdny dvor EÚ sa pri výklade zaoberal teda hlavne výkladom vyhotovenia rozmnoženiny a s tým súvisiacim výlučným právom výrobcov zvukového záznamu. Súdny dvor EÚ v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že vyhotovenie rozmnoženiny, hoci len veľmi krátkej zvukovej vzorky odobratej zo zvukového záznamu používateľom, je v zásade rozmnožovaním tohto zvukového záznamu v časti, avšak súčasne dodal, že nejde o „rozmnožovanie", keď používateľ v rámci výkonu slobody umenia zo zvukového záznamu odoberie zvukovú vzorku, aby ju v pozmenenej a sluchom nerozpoznateľnej podobe použil v inom zvukovom zázname. Súdny dvor EÚ neopomenul opäť ani možnosť aplikácie tzv. citačnej výnimky v zmysle smernice 2001/29/ES. Podľa Súdneho dvora EÚ, pokiaľ tvorca nového hudobného diela použije zvukovú vzorku (sample), ktorá je odobratá zo zvukového záznamu a pri počúvaní tohto diela ju možno rozpoznať, použitie tejto zvukovej vzorky môže v závislosti od okolností prejednávanej veci byť citáciou. Cieľom uvedeného použitia musí byť ale aj interakcia s dielom/zvukovým záznamom, z ktorého bola odobratá vzorka a musia byť splnené aj ďalšie podmienky stanovené v článku 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29/ES o tzv. citačnej výnimke. Ak však nemožno identifikovať dielo, ktorého sa predmetná citácia týka, a z toho dôvodu chýba aj uvedená interakcia, potom nepôjde ani o citáciu v zmysle smernice 2001/29/ES.

Všetky tieto tri rozsudky tak spája výklad výnimiek a obmedzení zo smernice 2001/29/ES, a to najmä pokiaľ ide o výklad tzv. citačnej výnimky.



Posledná aktualizácia: 9.8.2019